Choď na obsah Choď na menu
 


bernardin

30. 1. 2010

BERNARDÍN

Pôvod: Nadväzuje na rímske dogovité psy. Vďaka priestorovej izolácii sa vyvinul na osobitné plemeno. Jeho predchodcovia boli po stáročia chovaní vo švajčiarskom kláštore sv. Bernarda a pomáhali vyhľadávať cestujúcich, ktorí zablúdili. V 19. storočí takmer vyhynuli, chov bol obnovený s použitím newfoundlandských psov.

Popis: Veľký, mohutný a trochu ťarbavý pes. Hlava mohutná, výrazná, široká, s ostrým stopom, kratším ňucháčom a s prevísajúcimi pyskami, pokrytá zvrásnenou kožou. Oči stredne veľké, tmavohnedé, hlbšie uložené, s prívetivým výrazom. Očné viečka nemusia celkom priliehať, takže vidno sliznicu. Uši stredne veľké, zavesené, trojuholníkové, pri základni odstávajúce. Krk veľmi mocný, s lalokom. Telo mohutné, s primerane širokým a hlbokým hrudníkom (ktorý však nesiaha po lakte), so širokým rovným chrbtom a mierne zvažitým zadkom. Nohy mocné, svalnaté, s veľmi hrubými kosťami a širokými labami. Chvost široký, hrubý, dlhý a ťažký. Srsť dvojakého typu: a) krátkosrstá varieta - hustá, priliehajúca, tvrdá, b) dlhosrstá varieta - stredne dlhá, hladká alebo zvlnená, nie však kučeravá ani huňatá. Farba bieločervená. Veľkosť: Výška v kohútiku 70 a viac cm, hmotnosť asi 80 kg.

Charakteristika: Veľmi pokojný, priateľský a zväčša dobromyseľný pes, príslovečne naklonený aj deťom, ktorý však vie byť dôsledný voči votrelcom. Učí sa pomalšie, ale naučené si dlho pamätá.

Zvláštne nároky: Na potravu a na priestor je veľmi náročný. Je vhodný výhradne na držanie vonku, najradšej v chladnejších oblastiach. Srsť dlhosrstého bernardína si žiada pravidelné kefovanie.

Využitie: Prv záchranársky, dnes spoločenský a strážny pes.

Výskyt: Tradičné, hoci so zreteľom na jeho náročnosť nie veľmi časté plemeno, ktoré si udržuje stabilný okruh záujemcov.

Možná zámena: Nepravdepodobná.